Od 18. storočia ľudia vyťahujú fosílne palivá zo svojich bezpečných skladov hlboko pod zemou a spaľujú ich na výrobu elektriny alebo pohonu strojov. Teraz sme premenili uhlie, ropu a plyn na viac ako dva bilióny ton oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov, ktoré zachytávajú teplo, a pridali sme ich do atmosféry. Aktuálny výsledok? Priemerná teplota na povrchu planéty je asi o 1,2 ℃ vyššia ako v predindustriálnej ére. Je to preto, že pridávanie nového uhlíka do svetového prirodzeného uhlíkového cyklu spôsobilo nerovnováhu v množstve energie vstupujúcej a opúšťajúcej systém Zeme. Na zahriatie celej planéty je potrebné mimoriadne množstvo energie navyše. Nedávny výskum ukazuje, že len za posledných 50 rokov sme do systému Zeme pridali energiu 25 miliárd jadrových bômb. Miliardy jadrových bômb na výrobu 1,2℃ tepla – tak čo? Zdá sa to byť malé, ak vezmeme do úvahy, ako veľmi sa teplota mení na dennej báze. (Priemerná povrchová teplota sveta v 20. storočí bola 13,9 °C.) Ale takmer všetku túto energiu doteraz pohltili oceány. Niet divu, že v našich oceánoch vidíme rýchle otepľovanie. Zóna Zlatovláska: Merkúr je planéta najbližšie k Slnku. Ohrieva sa pri priemernej teplote 167 °C. Ale nemá to atmosféru. To je dôvod, prečo je druhá planéta, Venuša, najteplejšia v slnečnej sústave, s priemernou teplotou 464 °C. Je to spôsobené atmosférou, ktorá je oveľa hustejšia ako zemská, hustá na oxid uhličitý. Venuša mohla mať kedysi tekuté oceány. Potom sa však objavil skleníkový efekt, ktorý zachytil skutočne obrovské množstvo tepla. Jedným z dôvodov, prečo žijeme, je, že naša planéta obieha v zóne Zlatovlásky, presne v správnej vzdialenosti od Slnka, aby nebola príliš horúca a ani príliš studená. Málo z vnútorného tepla Zeme preniká do studenej kôry, kde žijeme. To nás robí závislými na inom zdroji tepla – Slnku. (autori: Andrew King a Steven Sherwood, The Conversation)