Ako psychologička už viac ako desať rokov skúmam, píšem a hovorím o psychologických a sociálnych reakciách na zmenu klímy. Zdá sa, že čoraz častejšou reakciou sú extrémne obavy. Univerzita v Bathe nedávno zverejnila výsledky svojho prieskumu o klimatických opatreniach do roku 2023. Z takmer 5 000 respondentov 19 % študentov a 25 % zamestnancov uviedlo, že sú „extrémne znepokojení“ zmenou klímy, zatiaľ čo 36 % a 33 % uviedlo, že sú „veľmi znepokojení“. Obavy z klímy boli vyššie v porovnaní s výsledkami z minuloročného prieskumu. V roku 2021 sa v celosvetovom prieskume o pocitoch detí a mladých ľudí v súvislosti so zmenou klímy zistila podobne vysoká miera obáv. Väčšina z 10 000 účastníkov uviedla pocity smútku, úzkosti, hnevu, bezmocnosti, bezradnosti a viny. Tento jav sa nazýva ekoúzkosť a nie je prekvapením, že ňou trpí toľko ľudí. Nech sme kdekoľvek, čoraz viac z nás začína v súčasnosti nejakým spôsobom pociťovať dôsledky klimatickej krízy, či už ide o sucho, nedostatok potravín, záplavy alebo extrémne počasie. Nazývanie klimatickej krízy krízou sa po rokoch na okraji záujmu dostalo aj do hlavného prúdu a teraz je v popredí dokumentárnych filmov o divokej prírode, filmov, spravodajských médií a kultúry celebrít.
Ekologická úzkosť sa nedá napraviť
Obavy alebo úzkosť z klimatickej a ekologickej krízy sú rozumnou a predvídateľnou reakciou na nebezpečnú situáciu. Mali by sme očakávať nárast úzkosti a komplexných emocionálnych reakcií. Toto je dôležitý bod pre mňa a mnohých ďalších psychológov a psychoterapeutov, ktorí sa zaoberajú klimatickou krízou ako hlbokou spoločenskou a psychologickou výzvou. Znamená to, že by sme sa mali mať na pozore pred pokusmi o presné meranie reakcií súvisiacich s distresom, ako je napríklad ekoúzkosť, ako individuálnych vlastností. Keď to urobíme, problém sa príliš ľahko stane problémom jednotlivca a riešením, ktoré ho má napraviť. Často sa to robí tak, že sa im pomáha prispôsobiť sa realite prostredníctvom terapie a dokonca liekov. Keď však problém formulujeme týmto spôsobom, kolektívne sa zapájame do istej formy popierania. Môžeme s čistým svedomím prichádzať s „radami“ na riešenie ekoanalýzy, ak sú zamerané len na hľadanie spôsobov, ako zlé pocity odstrániť a ignorovať ich zdroj? Myslím, že môžeme. Trápenie môže byť zdrvujúce a vyčerpávajúce. Musíme nájsť spôsoby, ako ho zvládnuť individuálne aj kolektívne, a zároveň si uvedomiť, že ekoúzkosť je v mnohých ohľadoch „zdravou“ reakciou. Tu je niekoľko tipov, ako sa vyrovnať s ekoúzkosťou vždy, keď je zúfalstvo príliš veľké.