Atlantická meridionálna cirkulácia (AMOC) je systém morských prúdov v Atlantickom oceáne, ktorého súčasťou je aj známy Golfský prúd. Teplá slaná voda prúdi pri povrchu z tropických oblastí na sever k Európe, kde sa ochladzuje, zvyšuje sa jej hustota a klesá do hĺbky. Tým vytvára hlbinný prúd studenej vody smerujúcej naspäť na juh. Tento oceánsky „dopravník tepla“ zabezpečuje, že severná a západná Európa (napr. Britské ostrovy či Škandinávia) majú oveľa miernejšie zimy, než by mali bez tohto teplého prúdenia. Pre predstavu – klíma Londýna je vďaka nemu výrazne teplejšia než klíma miest na rovnakých zemepisných šírkach v Kanade či Rusku. AMOC ovplyvňuje aj zrážkové pásma a celkové globálne počasie; patrí medzi kľúčové prvky klímy Zeme, ktorých náhly posun by mal celosvetové dôsledky.

Signály spomalenia a riziko kolapsu AMOC

Vedci už niekoľko rokov pozorujú náznaky, že AMOC sa oslabuje. Merania a rekonštrukcie naznačujú, že súčasná sila tejto cirkulácie je pravdepodobne najslabšia za posledných ~1600 rokov. V severnom Atlantiku sa objavuje tzv. „studena škvrna” (warming hole) – oblasť južne od Grónska, kde sa na rozdiel od zvyšku sveta oceán neotepľuje, ale ochladzuje. To je jeden z „odtlačkov prstov” slabnúcej AMOC: spomalený prenos tepla na sever spôsobuje netypicky chladnú vodu v tomto regióne, zatiaľ čo pri východnom pobreží USA sa hromadí nezvykle teplá voda. Tieto znaky “rozladenia” cirkulácie sú pre klimatológov varovné.

Je možné, že sa blížime k bodu zlomu? Viaceré najnovšie štúdie z rokov 2021–2023 naznačili, že AMOC sa môže blížiť kritickému tipping pointu, po ktorého prekonaní by sa prúdenie mohlo úplne zastaviť alebo výrazne zmeniť. Napríklad tím dánskych vedcov vedený Petrom Ditlevsenom analyzoval dlhodobé údaje o teplotách oceánu a dospel k záveru, že pri pokračujúcich emisiách skleníkových plynov hrozí kolaps AMOC už okolo polovice 21. storočia – najpravdepodobnejšie okolo roku 2050 (s intervalom 2025 až 2095). Inými slovami, podľa tejto štúdie môže dôjsť ku kolapsu ešte v tomto storočí s ~95% pravdepodobnosťou (za predpokladu nečinnosti v znižovaní emisií). Ditlevsen varuje, že ide o potenciálne obrovskú zmenu: „Myslím si, že by sme sa mali mať naozaj na pozore… AMOC nebol vypnutý už 12 000 rokov“. Táto hrozba ho radí medzi najvážnejšie klimatické tipping elements – kritické body, ktorým sa musíme snažiť vyhnúť za každú cenu.

Treba však dodať, že nie všetci odborníci s tak skorým termínom kolapsu súhlasia. Iné výskumy naopak naznačujú, že úplné zastavenie AMOC v 21. storočí je málo pravdepodobné. Významná štúdia britských vedcov z Met Office a University of Exeter (publikovaná začiatkom roku 2025 v časopise Nature) zistila, že AMOC by mal dokázať odolať aj výraznému otepľovaniu – aspoň do konca tohto storočia. Modelové simulácie v tejto práci ukázali, že aj pri extrémnom otepľovaní (scenár so štvornásobnou koncentráciou CO₂) síce dôjde k výraznému oslabeniu prúdenia, ale nie k jeho úplnému zániku. Hlavný autor, Dr. Jonathan Baker, uvádza, že AMOC podľa ich zistení „zrejme odolá tlakom“ a hoci zoslabne, náhly kolaps v najbližších 75 rokoch je nepravdepodobný. Tento záver je v súlade s poslednou hodnotiacou správou Medzivládneho panela pre zmenu klímy (IPCC), podľa ktorej nie je pravdepodobné, že by AMOC prudko skolaboval už v 21. storočí (tvrdenie s „strednou mierou istoty“).

Ako je možné, že vedecké štúdie dospeli k tak odlišným scenárom? Rozdiel je čiastočne v metódach: „tábory“ vedcov zatiaľ nie sú jednotné. Niektoré tímy (ako Ditlevsen a kolegovia z Kodane či skupina z Kráľovského holandského meteorologického ústavu KNMI) využili netradičné štatistické analýzy historických dát a vysoko detailné modely s jemným rozlíšením, ktoré naznačujú možnú blízkosť zlomu. Iné tímy (napr. spomínaný Met Office/Exeter) porovnali desiatky globálnych modelov a identifikovali stabilizujúce vplyvy, ktoré udržia časť oceánskeho obehu v chode aj pri oteplení. Navyše definícia „kolapsu AMOC“ sa môže líšiť: či ide o úplné zastavenie všetkých vetiev cirkulácie, alebo „len“ o výrazné oslabenie hustotou poháňaného (tzv. termohalinného) komponentu. Faktom ostáva, že takmer všetky projekcie sa zhodujú na pokračujúcom oslabovaní toku tepla na sever. Debata teda nie je o tom, či sa AMOC zmení, ale ako veľmi a ako rýchlo. Ako výstižne zhrnul oceánograf Alessandro Silvano: „Otázka, či môže dôjsť ku kolapsu AMOC, je jedna z najpálčivejších v odbornej komunite – najmä pokiaľ ide o horizont najbližšieho storočia. Niektoré štúdie naznačujú blízkosť tipping pointu, iné zas väčšiu odolnosť systému… V súčasnosti teda prebieha debata o možnom kolapse, kým oslabenie AMOC sa považuje za veľmi pravdepodobné.“

Časový výhľad: Ak by aj k úplnému zastaveniu cirkulácie malo dôjsť, pravdepodobne by to nebolo náhle zo dňa na deň. Oceán reaguje pomaly, má veľkú zotrvačnosť. Odborníci upozorňujú, že úplný shutdown by prebiehal celé desaťročia, možno storočia – nie ako hollywoodsky filmový scenár. Dôležitú úlohu zohrá tempo otepľovania a prísun sladkej vody z topiaceho sa ľadu. Dobrá správa je, že ak by sa podarilo výrazne znížiť emisie a spomaliť globálne otepľovanie, kritický bod AMOC by sme mohli oddialiť alebo vôbec neprekročiť. Inými slovami, budúci vývoj nie je pevne nalinkovaný – stále ho môžeme ovplyvniť plnením cieľov Parížskej dohody (čo zdôrazňujú autori všetkých štúdií bez ohľadu na ich výsledky).

Čo by znamenal kolaps pre Európu a svet?

Keďže AMOC rozvádza do Európy teplo, jeho výrazné oslabenie či zastavenie by prinieslo podstatné ochladenie klímy v Európe, najmä v severných a západných častiach. Podľa klimatológa Stefana Rahmstorfa by sa Európa ocitla v situácii podobnej mladšiemu dryasu – obdobiu pred ~12 000 rokmi, keď sa v dôsledku prerušenia oceánskej cirkulácie náhle vrátili ľadové podmienky v častiach severnej pologule. Vtedajšie záznamy ukazujú poklesy priemerných teplôt o ~10 °C behom niekoľkých desaťročí. Moderné modelové simulácie vysokého rozlíšenia, ktoré vedci nedávno vykonali, podobne naznačujú, že bez AMOC by severná Európa radikálne vychladla – v priebehu pár desaťročí by zimné teploty klesli o 10 až 30 °C a podnebie by sa úplne zmenilo. Obrazozne sa uvádza, že Londýn by mal klímu ako dnešný Štokholm a Štokholm ako Sibír. Okrem treskúcej zimy by Európu zrejme postihli aj nové extrémy počasia: napríklad ešte silnejšie veterné búrky (keďže väčší teplotný rozdiel medzi chladnúcim Atlantikom a teplejším juhom by poháňal prudšie víchrice) a v lete naopak možné suchá v niektorých oblastiach. Simulácie naznačujú, že napríklad Írsko a Británia by po výraznom oslabení AMOC mohli zažiť pokles priemernej teploty o ~2–4 °C (hlavne v zime), suchšie letá a naopak daždivejšie zimy na západnom pobreží (v dôsledku častejších búrok z Atlantiku). V extrémnom prípade úplného kolapsu by ochladenie a zmena poveternostných vzorcov vážne narušili poľnohospodárstvo – úroda v Británii a celej severnej Európe by bola ohrozená neúrodou a mrazmi.

Niektoré globálne dopady by pocítil aj zvyšok sveta. Modely ukazujú, že chladnejší severný Atlantik by posunul južnejšie pásmo tropických dažďov (tzv. intertropickú konvergenčnú zónu). To by pravdepodobne rozvrátilo monzúny v oblastiach ako Západná Afrika, India či Amazónia – pršalo by inde a inde v iných časoch, než sú zvyknuté tamojšie ekosystémy a poľnohospodárstvo. Vedci odhadujú, že napríklad v Saheli by oslabil monzún na celé storočie dopredu. Ďalej, pokles teploty oceánu by mohol ovplyvniť polárny vortex nad Arktídou, čo by sa nepriamo dotklo počasia v Severnej Amerike. A v neposlednom rade, hladina mora by sa preusporiadaním oceánskych prúdov regionálne zmenila – pri východnom pobreží USA by stúpla (lebo dnes tam silný prúd časť vody „odsáva“ na sever). Kolaps AMOC by skrátka dominovým efektom zasiahol celú klímu planéty – preto sa o ňom hovorí ako o jednom z najkritickejších klimatických zlomov.

Bude z toho nová doba ľadová?

Pri čítaní vyššie uvedených scenárov si možno mnoho ľudí predstaví katastrofické filmy ako Deň po tom a vyvstane otázka: Čaká nás v Európe nová doba ľadová? Odpoveď odborníkov je: pravdepodobne nie v pravom zmysle „doby ľadovej“, hoci regionálne ochladenie by bolo drastické. Pod pojmom doba ľadová sa zvyčajne myslí globálne zaľadnenie trvajúce tisícročia. To sa podľa všetkého nechystá – globálna klíma bude aj naďalej ovládaná trendom otepľovania v dôsledku skleníkových plynov. Ochladenie spôsobené výpadkom AMOC by lokálne pôsobilo proti globálnemu otepľovaniu, no neznamená, že celá Zem zamrzne. Aj v Európe by to skôr vyzeralo ako konflikt dvoch procesov: teploty by klesali oproti dnešku, ale zároveň by tu stále pôsobili iné efekty globálnej zmeny klímy (napr. extrémy počasia). Niektoré modely dokonca naznačujú, že pokles prúdenia by mohol len spomaliť otepľovanie Európy, nie úplne zvrátiť trend – najmä v letných mesiacoch by mohol stále prevládať vplyv všeobecného otepľovania. Klimatológ Richard Marsh upozorňuje, že ochladenie severného Atlantiku by síce čiastočne kompenzovalo globálne otepľovanie, ale neznamená to nič dobré – narušilo by to zabehnutú klímu a prinieslo nepredvídateľné javy. Stručne povedané, nečakajte, že by Bratislava alebo Paríž upadli do večnej zimy ako počas kontinentálnej doby ľadovej. Skôr by sever Európy získal klímu, akú má dnes ďaleko na severovýchod – zimy by boli krutejšie, leta možno chladnejšie a suchšie, no sneh a ľadovec by celoročně nepokryli Európu ako pred 20 000 rokmi.

Zároveň tempo zmien by nebolo okamžité. Ak by sa AMOC zastavil, odohrávalo by sa to postupne počas mnohých rokov. Podľa odborníkov by to trvalo minimálne niekoľko dekád, ak nie celé storočia. To je stále extrémne rýchlo na geologické pomery, ale predsa len pomalšie než v hollywoodskom filme, kde zamrzne všetko za týždeň. Spoločnosť by mala určitý (hoci krátky) čas na adaptáciu – no len v prípade, že budeme na taký scenár pripravení. Vedci zdôrazňujú, že už čiastočné oslabenie prúdenia môže znamenať chaos pre ľudské systémy (poľnohospodárstvo, energie, infraštruktúra), takže nie je potrebné ani čakať na úplný kolaps, aby nastali problémy. Preto je dôležité sledovať vývoj AMOC. Momentálne prebiehajú intenzívne merania prúdov v Atlantiku (sústava bójí RAPID beží od r. 2004) a vedci hľadajú tzv. včasné varovné signály blížiaceho sa zlomu. Z viacerých nezávislých indikátorov zatiaľ vyplýva varovanie, že „možno k nemu nemáme ďaleko“. Zároveň však nové poznatky o mechanizmoch oceánu (napr. úloha vetrov v Južnom oceáne) dávajú nádej, že systém môže byť o čosi odolnejší, než sme si mysleli. Záver? Klimatológovia sa zhodujú, že Atlantická cirkulácia zoslabne – a to pravdepodobne už v tomto storočí – čo zmierni otepľovanie Európy, ale neotočí ho do novej doby ľadovej. Úplné zastavenie prúdenia je síce málo pravdepodobný scenár, no nie vylúčený – a vzhľadom na jeho následky ho musíme brať vážne. Odborníci preto apelujú, že najrozumnejšie je predbežná opatrnosť: držať globálne otepľovanie čo najnižšie, aby sme s veľkou rezervou predišli rozkolísaniu tohto oceánskeho srdca našej klímy.

Oslabenie AMOC zrejme nevyvolá doslova novú dobu ľadovú, ale mohlo by priniesť “malú ľadovú epochu” pre severnú a západnú Európu. Šance na úplný kolaps v 21. storočí odhadujú rôzne štúdie rôzne – od reálnej hrozby v najbližších dekádach po scenár „nie skôr ako o sto rokov alebo vôbec“. Všetci sa však zhodujú, že Atlantik už vykazuje znepokojivé zmeny a preventívne znižovanie emisií je najlepšou stratégiou, ako zabrániť najhorším scenárom. Namiesto paniky z okamžitej ľadovej apokalypsy by sme sa teda mali sústrediť na pozorné sledovanie oceánskych trendov a rýchle riešenie príčin – aby Európa nemusela nečakane čeliť klimatickému ochladeniu uprostred globálneho otepľovania. Spring

Použité zdroje: Ditlevsen et al. (2023, Nature Comm.); Baker et al. (2025, Nature); vyjadrenia odborníkov (Rahmstorf, van Westen, Silvano, Marsh) zo Science Media Centre; spravodajstvo The Guardian, bne IntelliNews, Live Science; Met Office/Exeter a IPCC scenáre. (Všetky citácie uvedené v hranatých zátvorkách priamo odkazujú na tieto zdroje.)