Dekarbonizácia výrobných firiem v systéme obchodovania s emisiami Európskej únie

„Dekarbonizácia výrobných firiem “ (EU ETS) analyzuje výzvy a príležitosti súvisiace s dekarbonizáciou výrobných spoločností v EÚ. Dekarbonizácia európskych výrobných firiem je kľúčová pre dosiahnutie cieľa klimatickej neutrality EÚ. V roku 2022 predstavovali emisie z výrobného sektora 21 % celkových emisií EÚ. Tento sektor spolu s dodávkou elektriny, plynu, pary a klimatizácie patril k najväčším producentom skleníkových plynov v Európe. Hoci priemyselné emisie klesli, pokrok je nedostatočný a je potrebné zvýšiť tempo znižovania emisií, aby sa dosiahli ciele pre roky 2030 a 2050. Európska vedecká poradná rada pre zmenu klímy zdôraznila, že priemerný ročný pokles emisií z rokov 2005 – 2022 (-17 Mt CO2e ročne) sa musí zrýchliť na -24 Mt CO2e ročne v rokoch 2023 – 2030 a -19 Mt CO2e ročne v rokoch 2031 – 2050. Dekarbonizácia však nesmie ohroziť hospodársku konkurencieschopnosť, pretože výrobný sektor významne prispieva k európskemu hospodárstvu. Politiky musia byť navrhnuté s ohľadom na ich sociálne dopady, pričom je potrebné zvážiť, že vyššie relatívne náklady na dekarbonizovanú výrobu môžu viesť k zníženiu produkcie a zvýšenej závislosti od dovozu. Mario Draghi vo svojej správe o európskej konkurencieschopnosti varuje pred možným zrýchlením deindustrializácie bez cielených politík.

Emisie a produkčné trendy výrobných firiem v EU ETS: Emisie z výrobného sektora sú pokryté systémom EU ETS, ktorý je hlavným pilierom stratégie dekarbonizácie Európy. Pokrytie emisií v týchto sektoroch presahuje 75 %. V roku 2023 došlo k 7,5 % poklesu emisií z výrobného sektora v EU ETS v porovnaní s rokom 2022, čo Komisia pripisuje kombinácii zníženej produkcie a zvýšenej efektívnosti. Európska priemyselná produkcia klesla v roku 2023 o 1,2 % v porovnaní s rokom 2022, čo možno vysvetliť vyššími relatívnymi nákladmi na energiu európskych firiem v porovnaní s ich globálnymi konkurentmi. Hoci v obmedzenej miere, aj náklady na emisie mali tlak na európsku konkurencieschopnosť. Zvýšenie cien uhlíka v posledných 5 rokoch viedlo k zvýšeniu výrobných nákladov, ktoré však v roku 2019 predstavovali len 2 % pre európskych výrobcov ocele a okolo 10 % pre výrobcov cementu v roku 2021. Firmy ohrozené únikom uhlíka dostali bezplatné povolenky na obmedzenie negatívnych dopadov zvýšených nákladov na uhlík a na podporu konkurencieschopnosti európskych výrobcov. S reformami „Fit for 55“ sa očakáva zvýšený tlak zo strany EU ETS, pričom sa predpokladá, že budúce ceny uhlíka v EÚ dosiahnu do roku 2030 až 250 €/tCO2. Analýza vývoja emisií a úrovní produkcie je kľúčová pre posúdenie pokroku v dekarbonizácii. Cieľom je dosiahnuť zníženie emisnej intenzity, čo znamená oddelenie úrovní emisií od úrovní produkcie. Od roku 2005 boli odhady emisnej intenzity ocele, cementu a chemikálií v EÚ relatívne stabilné alebo dokonca mierne stúpajúce, avšak od roku 2020 sa zaznamenalo zrýchlené znižovanie priemyselnej emisnej intenzity, s značnými rozdielmi medzi sektormi. V roku 2023 najviac znížil svoju emisnú intenzitu sektor celulózy a papiera, zatiaľ čo chemický priemysel ju zvýšil.

EU ETS ako hnací motor priemyselných inovácií: EU ETS má motivovať firmy k investíciám do nízkouhlíkových alebo uhlíkovo neutrálnych technológií. Výrobné firmy v EU ETS, ktoré boli oslovené EIB, považujú stanovovanie cien uhlíka za dôležitý faktor pre investície do zelených technológií a procesov. Avšak pretrvávajúce investičné medzery a nedostatočné prijatie čistých výrobných postupov ukazujú, že súčasný politický rámec nebol dostatočne efektívny. Akademická literatúra zistila obmedzený vplyv EU ETS na nízkouhlíkové technologické zmeny v rokoch 2005 až 2013. Zdá sa, že systém mal v tomto období väčší vplyv na stimuláciu nízkouhlíkových inovácií ako na ich prijatie. Negatívny vplyv mala aj nadmerná alokácia bezplatných povoleniek. Novšie údaje po roku 2013 naznačujú, že systém podnietil investície. Je však nepravdepodobné, že samotný EU ETS uvoľní potrebné investície do vývoja a aplikácie nízkouhlíkových technológií. Preto je potrebné spoliehať sa na kombináciu politických nástrojov, vrátane stanovovania cien uhlíka, technologických mandátov a cielených výskumných dotácií. Existujú značné rozdiely medzi spoločnosťami v ich ochote alebo schopnosti investovať do dekarbonizácie. Rôzne odvetvia EÚ majú odlišné cesty dekarbonizácie. Napríklad pre železiarsky a oceliarsky priemysel je hlavnou cestou prechod na elektrické oblúkové pece, zatiaľ čo pre cementársky priemysel je najsľubnejšou cestou zachytávanie a ukladanie uhlíka (CCS). Aby sa incentivizovala dekarbonizácia, je dôležitý sektorovo špecifický prístup alebo prístup založený na hodnotovom reťazci, a nie len na konkrétnych technológiách. Dizajn bezplatných povoleniek v EU ETS by sa mal prehodnotiť, aby efektívne odmeňoval dekarbonizáciu. Napríklad pre cementársky sektor by prechod od benchmarku založeného na produkcii slinku k benchmarku založenému na produkte mohol podporiť dekarbonizáciu technologicky neutrálnym spôsobom.

Neistota ako prekážka nízkouhlíkových investícií: Firmy často uvádzajú neistotu ohľadom budúcich nákladov na energiu a uhlík, ako aj regulácie a zdaňovania, ako hlavné prekážky dekarbonizácie. Prieskum EIB to potvrdzuje, pričom viac ako 90 % oslovených firiem uviedlo, že neistota bráni ich investíciám do nízkouhlíkových technológií. Európske priemyselné firmy však majú jedno z najjasnejších a najštruktúrovanejších regulačných prostredí v porovnaní s ich medzinárodnými konkurentmi. To zahŕňa záväzok k dosiahnutiu klimatickej neutrality do roku 2050 a opatrenia na zabránenie úniku uhlíka. Preto je otázne, či je neistota skutočnou prekážkou alebo len vnímanou prekážkou. Environmentálna inovácia si vyžaduje dlhodobý záväzok firiem a stabilita politík a regulácií je kľúčová. EU ETS je príkladom politického nástroja, ktorý už dvadsať rokov odráža klimatické ambície EÚ. Regulátori sa snažili riešiť politickú neistotu stanovením dlhodobých cieľov znižovania emisií. Predvídateľnosť vývoja cien uhlíka je tiež kľúčová. Zavedenie Rezervy trhovej stability (MSR) v roku 2019 malo stabilizovať cenu uhlíka a znížiť riziko extrémnych výkyvov cien. Diskutovalo sa aj o zavedení minimálnej ceny uhlíka alebo cenového pásma, ako aj o uhlíkových kontraktoch na rozdiel (CCfDs), ktoré by firmám poskytli finančnú istotu pri nízkouhlíkových investíciách. Neistoty však pretrvávajú, najmä pokiaľ ide o stratégiu EÚ pre obdobie po roku 2040 a úlohu zachytávania a ukladania CO2 (CDR). Nejasná je aj budúcnosť riešenia úniku uhlíka po roku 2026, keď začne fungovať Mechanizmus uhlíkovej kompenzácie na hraniciach (CBAM). Je potrebné čo najskôr objasniť vývoj rámca stanovovania cien uhlíka v EÚ po roku 2030. Investičné rozhodnutia firiem ovplyvňuje aj celková ekonomická situácia a ďalšie stimuly z politík EÚ a členských štátov. Celkovo je kľúčová konzistentnosť a zosúladenosť politík.

Výzva na riešenie priemyselných firiem, ktoré zaostávajú v dekarbonizácii: Niektoré firmy stále nemajú zavedenú stratégiu dekarbonizácie. Tieto firmy predstavujú „zraniteľné miesta“ a budú najviac zasiahnuté sprísňovaním klimatických politík. Jedným z vysvetlení môže byť, že tieto firmy nepovažujú dekarbonizáciu za strategickú prioritu a spoliehajú sa na ochranu zo strany svojich členských štátov. Iným vysvetlením môže byť nedostatok prostriedkov na dekarbonizáciu, čo sa často týka malých a stredných podnikov (MSP) v energeticky náročných odvetviach. Niektoré hospodárske činnosti v určitých lokalitách môžu v dôsledku prechodu na nízkouhlíkovú výrobu zaniknúť, čo bude mať dopad na regióny, najmä v strednej a východnej Európe. Preto je potrebný jednotný európsky prístup na zvládnutie tejto štrukturálnej zmeny, ktorý by mohol stavať na existujúcich iniciatívach, ako je Mechanizmus spravodlivej transformácie a Akt o priemysle s nulovými čistými emisiami. Pripravovaná Dohoda o čistom priemysle bude kľúčovou príležitosťou na zavedenie potrebných opatrení.

Výrobné firmy sa musia dekarbonizovať, aby EÚ dosiahla svoju klimatickú neutralitu. Súčasné trendy však ukazujú, že európsky priemysel nie je na dobrej ceste k dosiahnutiu cieľov znižovania emisií. Na incentivizáciu dekarbonizácie je dôležitý sektorovo špecifický prístup a prehodnotenie dizajnu bezplatných povoleniek v EU ETS. Uhlíkové kontrakty na rozdiel môžu v krátkodobom horizonte ponúknuť úľavu a zníženie rizika. Stále je však potrebná jasnosť ohľadom rámca stanovovania cien uhlíka v EÚ po roku 2030. Dekarbonizácia nesmie ohroziť hospodársku konkurencieschopnosť a politiky musia zohľadňovať sociálne dopady. Vznikajúca konkurenčná a dekarbonizovaná priemyselná krajina EÚ môže viesť k zatváraniu niektorých výrobných firiem, čo si vyžaduje zvýšenú strategickú koordináciu na úrovni EÚ na zmiernenie negatívnych dôsledkov v postihnutých regiónoch. JaroR

---

Glosár kľúčových pojmov

• Dekarbonizácia: Proces znižovania emisií oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov s cieľom dosiahnuť uhlíkovú neutralitu.
• EU ETS (European Union Emissions Trading System): Systém obchodovania s emisnými kvótami v Európskej únii, ktorý stanovuje limit na celkové množstvo skleníkových plynov, ktoré môžu vypustiť zahrnuté subjekty.
• Uhlíková intenzita: Miera emisií skleníkových plynov na jednotku ekonomickej aktivity (napr. produkcia, HDP). Zníženie uhlíkovej intenzity znamená oddelenie emisií od rastu.
• Únik uhlíka (Carbon Leakage): Situácia, keď podniky presúvajú svoju výrobu do krajín s menej prísnymi environmentálnymi predpismi, aby sa vyhli nákladom spojeným s uhlíkovou politikou.
• Nízkouhlíkové technológie: Technológie, ktoré produkujú podstatne menej skleníkových plynov v porovnaní s tradičnými technológiami, alebo neprodukujú žiadne.
• Uhlíkové kontrakty na vyrovnanie (Carbon Contracts for Difference – CCfDs): Finančné nástroje, ktoré poskytujú firmám istotu ohľadom ceny uhlíka v budúcnosti, čím znižujú riziko investícií do nízkouhlíkových technológií.
• Fit for 55: Balík legislatívnych návrhov Európskej komisie z roku 2021 zameraný na zníženie emisií skleníkových plynov EÚ aspoň o 55 % do roku 2030 v porovnaní s úrovňami z roku 1990.
• CBAM (Carbon Border Adjustment Mechanism): Mechanizmus uhlíkovej kompenzácie na hraniciach EÚ, ktorý bude uplatňovať uhlíkové clá na dovoz vybraných uhlíkovo náročných produktov.
• Vrecká zraniteľnosti: Označenie pre firmy alebo sektory, ktoré sú obzvlášť zraniteľné voči negatívnym dopadom prísnejších klimatických politík kvôli pomalšiemu tempu dekarbonizácie.
• Just Transition Mechanism: Mechanizmus spravodlivej transformácie EÚ, ktorý poskytuje finančnú podporu regiónom a komunitám, ktoré sú najviac zasiahnuté prechodom na klimaticky neutrálne hospodárstvo.
• Net Zero Industry Act: Akt o priemysle s nulovou čistou produkciou, ktorého cieľom je posilniť konkurencieschopnosť európskeho priemyslu v oblasti čistých technológií.
• Emisná intenzita: Množstvo emisií skleníkových plynov na jednotku výstupu alebo hrubej pridanej hodnoty.