Stanovenie cieľov v oblasti dekarbonizácie je komplexný proces, ktorý si vyžaduje dôkladné zohľadnenie a strategické plánovanie. Tento proces zahŕňa niekoľko kľúčových krokov a definícií, pričom každý z nich je zásadný pre zabezpečenie ambicióznosti a realizovateľnosti snáh podniku v súlade so širšími klimatickými cieľmi. Nižšie sú uvedené podrobnosti:
1. Výber základného roku: Základný rok slúži ako referenčný bod pre meranie zníženia emisií. Mal by to byť posledný rok s dostupnými spoľahlivými údajmi, ktoré poslúžia ako základ pre stanovenie cieľov.
2. Cieľové roky: Ciele by mali byť nastavené pre konkrétne budúce roky. Krátkodobé ciele sa zvyčajne pohybujú od 5 do 15 rokov a sú orientované na okamžité zníženie emisií, zatiaľ čo dlhodobé ciele sú zamerané na dosiahnutie nulových čistých emisií do roku 2050.
3. Rozsah emisií:
– Rozsah 1: Priame emisie z vlastných alebo kontrolovaných zdrojov.
– Rozsah 2: Nepriame emisie z výroby nakupovanej elektriny, pary, vykurovania a chladenia.
– Rozsah 3: Všetky ostatné nepriame emisie v rámci hodnotového reťazca firmy.
4. Vedecky podložené ciele (SBT): SBT predstavujú ciele na znižovanie emisií, ktoré sú v súlade s potrebnou úrovňou dekarbonizácie na udržanie nárastu globálnej teploty pod 2 °C v porovnaní s predindustriálnym obdobím, ako je uvedené v Parížskej dohode. Tieto ciele umožňujú firmám prispievať ku globálnym klimatickým zmenám na základe vedeckých základov.
5. Implementačné stratégie: Po stanovení cieľov musia podniky vypracovať jasné implementačné stratégie. To zahŕňa identifikáciu najúčinnejších nástrojov na zníženie emisií, investovanie do obnoviteľných zdrojov energie, zvyšovanie energetickej účinnosti a angažovanie celého hodnotového reťazca do snáh o zníženie emisií.
6. Monitorovanie a správa: Pravidelné sledovanie a reportovanie o cieľoch zaisťuje transparentnosť a zodpovednosť. Umožňuje firmám sledovať ich pokrok, robiť informované úpravy svojich stratégií a informovať zainteresované strany o svojich úspechoch.
7. Započatie a spolupráca: Dosiahnutie ambicióznych cieľov v oblasti dekarbonizácie si vyžaduje spoluprácu naprieč všetkými úrovňami organizácie a s externými partnermi, vrátane dodávateľov, zákazníkov a kolegov z odvetvia. Spoločné aktivity zvyšujú dopad a podporujú širší posun priemyslu smerom k udržateľnosti.
Prečo je rozsah 3 kľúčový pre dekarbonizáciu?
V mnohých priemyselných odvetviach až 90 % emisií pochádza z rozsahu 3 (nepriame emisie). Naopak, rozsah 1 a 2 zvyčajne predstavuje len okolo 8 % celkových emisií skleníkových plynov spoločnosti. Tieto údaje naznačujú, že aby firmy efektívne znížili svoje emisie, musia sa sústrediť predovšetkým na emisie v rozsahu 3 a na svoj celý dodávateľský reťazec. Avšak spoločnosti nemajú priamu kontrolu nad svojimi dodávateľmi, takže otázkou zostáva, ako môžu merať emisie svojich dodávateľov a následne ich znížiť.
Aká je úloha súkromného sektora v dekarbonizácii?
Bohužiaľ, svet sa momentálne nachádza na nesprávnej ceste, pokiaľ ide o dosiahnutie dekarbonizačných cieľov stanovených v Parížskej dohode. Růst však možno zaznamenať v transformácii našej ekonomiky, pričom vlády vystupňovali tlak na zmenu v súkromnom sektore. Vlády čelí výzve dekarbonizácie prostredníctvom zavádzania čoraz ambicióznejších regulácií a požiadaviek na reportovanie pre podniky. Tieto regulácie zahŕňajú smernicu EÚ o nefinančnom výkazníctve (NFRD), smernicu o podávaní správ o udržateľnosti podnikov (CSRD) a nariadenie EÚ o zverejňovaní informácií o udržateľnom financovaní (SFRD). Tieto rámce podávania správ ukladajú spoločnostiam povinnosť znižovať svoje emisie uhlíka a prispievajú k podpore inovácií a pokroku v oblasti nízkouhlíkových technológií. (Co2AI)
