SK 
EN 
DE 
FR 
HU 
PL 
V daždivý aprílový deň trvalo ženám sediacim okolo stola v centre mestskej ekológie v Milwaukee takmer dve hodiny, kým sa predstavili. Pre niekoho to môže znieť ako nočná mora. V tejto miestnosti je to normálne. Zdieľané vlákno medzi ženami: Všetky vlastnia pôdu. To, ako táto pôda vyzerá, sa značne líši, od 40-akrovej farmy cez niekoľko akrov lesa až po komunitnú záhradu. Ale všetci majú záujem stať sa lepšími správcami toho, čo majú. Úvody nie sú len o zdieľaní mien. Ženy hovoria o svojich cieľoch a snoch o svojej krajine a o tom, ako ich živí – nie naopak. Hoci to chvíľu trvá, nikto v skupine nejaví známky nudy, pozorne počúvajúc situácie toho druhého. Niektorí zdedili pôdu, s ktorou nevedia, čo robiť, niektorí majú záujem hostiť návštevníkov kvôli vzdelávacej skúsenosti a iní sú frustrovaní problémami ako erózia a invázne rastliny. Zdĺhavý úvodný proces má názov – vzdelávací kruh – a výskumníci hodnotia, či ženy, ktoré sa ho zúčastňujú, majú väčšiu pravdepodobnosť, že vyskúšajú postupy ochrany prírody na svojom pozemku, keď sa zúčastnia. Je súčasťou väčšieho projektu financovaného Ministerstvom poľnohospodárstva USA s názvom Wisconsin Women in Conservation, ktorého cieľom je vzájomné prepojenie žien vlastníkov pôdy a získanie prístupu k programom ochrany prírody. Mnoho postupov, ktoré pomáhajú farmárom lepšie sa starať o svoju pôdu, ponúka služba ochrany prírodných zdrojov USDA alebo NRCS. Ale pretože farmárstvo bolo historicky zobrazované ako mužská profesia, táto agentúra bola postavená pre mužov a dlho im vychádzala v ústrety, argumentujú tí, ktorí riadia tento projekt. Akákoľvek ochranárska organizácia, ktorá sa nesnaží osloviť ženy vlastníkov pôdy, sa „snaží o ochranu so zaviazanými očami,“ povedala Jean Eellsová, výskumníčka so sídlom v Iowe a vychovávateľka farmárov, ktorá sa podieľa na projekte. „Idú po tom len s polovičnými zdrojmi.“ (Madeline Heim, Milwaukee Journal Sentinel)
